Za siedmimi horami....

Hneď prvý večer, keď L. plakala, hneď si ju objal, a jej sa plakalo akosi ľahšie. A ja som ju objať nemohla, lebo som to nikdy nevedela. Spravil si to, za čo by som sa ja hanbila. To, čo si cítil.

 

Vždy som sa tešila na tvoj úsmev, a aj keď sme už neboli blízko seba, ty si na mňa nezabudol. Staral si sa o mňa, ako si vedel, aj keď teraz viem, že si mohol viac. V tej dobe si bol pre mňa všetkým. Presvedčil si ma, že odchádzaš kvôli nám a ja som Ti verila. A veril si aj ty.

 

Keď sme sa znovu stretli, naše srdcia vzplanuli. Ale len na chvíľku. V ideálnom svete by to možno skončilo ideálne, no naše javisko bolo plné pásc. Možno som sa na Teba spoliehala príliš...Ale ty si mi to dovolil!

 

A potom? Neviem čo sa stalo. Asi si nebol pripravený na takú komplikovanú osobu v tvojom živote. Ani Ti to nevyčítam. Len to, ako si sa zachoval nikdy nepochopím. Nesklamal si ma ako partner, ale ako človek, ľudská bytosť, priateľ...

 

Vymenil si ma za biely prášok...